Symbol lásky, oddanosti či vlastníctva? Čo symbolizuje svadobný prsteň

Každý z nás má iný pohľad na svadbu a veci s ňou spojené. Zatiaľ čo pre niekoho je svadba najkrajším momentom v živote, pre iného môže znamenať stres a pocit diskomfortu. Tradície spojené so svadbou sa môžu líšiť v závislosti od krajiny a iných faktorov. Vedeli ste napríklad, že v Taliansku ostáva meno ženy nezmenené? Zatiaľ čo u nás by sa to mohlo považovať (minimálne za generácie našich rodičov) za neúctivé gesto voči mužovi, u nich je to normálne. So svadbou sa okrem zmeny mena a iných dôležitých záležitostí spájajú aj obrúčky. Výber svadobných prstienkov je veľmi dôležitý, nakoľko rátate s ich každodenným nosením po veľkú časť svojho života. Svadobné prstene pečatia vzájomnú oddanosť a ukrývajú v sebe symboliku. Viete akú?

When I grow older
I will be there at your side to remind you
How I still love you
I still love you

– Freddie Mercury

Aké boli prvé snubné prstene? Svadobné prstene ako symbol nekonečna

Boli to egyptskí faraóni, ktorí ako prví použili prstene ako symbol večnosti. Je to preto, že kruh nemá začiatok ani koniec a odráža tvar slnka a mesiaca, ktorý Egypťania uctievali. Egypťania si tiež mysleli, že otvorený priestor uprostred prstenca predstavuje bránu do neznáma. Egyptské prstence Uroboros alebo ouroboros zobrazovali hada, alebo draka, ktorý prehĺta chvost a predstavuje večný kolobeh vecí. návrat od konca k začiatku, sebazničenie a sebaobnovu. Ouroboros je jedným z najstarších symbolov na svete a jeho názov v gréčtine znamená „požierač chvosta“. Na niektorých zobrazeniach je Uroboros spolovice biely (svetlý) a spolovice čierny (tmavý), čo naznačuje symboliku jin-jang, znázorňujúcu dualitu vecí; vzájomne sa doplňujúcich opačných princípov. Archeológovia našli dôkazy existencie prsteňa v hieroglyfických nápisoch. Egyptom sa inšpiroval aj Albert, milovaný manžel kráľovnej Viktórie, ktorý jej daroval svojej milovanej zásnubný prsteň v tvare hada stočeného do kruhu. Viktoriánske Anglicko spopularizovalo svadobné prstene v podobe hada.

Vena amoris

V starovekom Ríme vymieňali nevestu za prsteň. Šperk odovzdával ženích nevestinmu otcovi, slúžil ako symbolická platba za manželku. V 2. stor. p.n.l. manželia venovali hodnotné obrúčky z drahého kovu na znak dôvery: muž tým prejavil dôveru v ženu a v to, že sa dobre postará o jeho majetok. Z tohto obdobia pochádza aj vyrývanie odkazov na prstienky (gravírovanie). Hoc prstene by mohli byť nosené na každom prste, napriek tomu Rimania aj Gréci uprednostňovali štvrtý prst ruky, lebo aj oni verili. že prstenník je spojený prostredníctvom žily (tzv. vena amoris – žila lásky) priamo so srdcom. Aj keď ich viera nie je z anatomického hľadiska správna, tradícia nosenia prsteňov na prstenníku pokračuje dodnes. Rimania nosili svadobné prstene – obrúčky na pravej ruke, lebo verili, že ľavá je nespoľahlivá a mohlo by im to priniesť smolu.

Náhrdelník ako symbol vydatej ženy v Indii

Svadobné prstene sa nepoužívajú pri tradičných indických a moslimských svadbách, hoci v týchto kultúrach sú veľmi rozšírené zásnubné krúžky. Ak v Indii nosia prsteň na ruke, tak výlučne na pravej ruke, pretože tá ľavá sa považuje za nečistú. Je to z dôvodu, že s ňou robíme tzv. špinavú prácu. Nikdy ju preto nepodávajte, nenaberajte ňou jedlo, neberte tovar, nepodávajte peniaze, na nikoho neukazujte a nedotýkajte sa ho. Takisto sa nedotýkajte hlavy druhého ani hlavy dieťaťa pri návšteve vášho indického známeho; považuje sa to za znečistenie.

Za nečisté sa tiež považujú nohy. Ak sedíte na zemi v tradičnej indickej reštaurácii skrížte nohy pod seba, aby sa nikto nemusel pozerať na vaše podošvy. Ale späť k svadbe! Okrem prsteňa majú ešte dôležitejšiu súčasť obradu a to, že keď rodičia odovzdajú svoju dcéru do rúk jej budúceho manžela, si dvojica vymení vence z kvetín a ženích pripne neveste na krk zlatý svadobný náhrdelník, prípadne retiazku, s čiernymi korálikmi z polodrahokamov, ktorý je v Indii symbolom vydatej ženy a tá si ho nesmie zložiť počas celého života.

Nenositeľné židovské svadobné prstene

Na obrade bol vždy veľmi dôležitý akt nevestinho prijatia prsteňa od ženícha. Žena tým získala akési spoločenské postavenie panej domu a prebrala vládu nad domácnosťou. Kedysi mal zásnubný prsteň podobu ihlanu so šiestimi plôškami, aby na nich mohli byť vyryté hebrejské písmená židovského svadobného priania Mazal tov (מזל טוב). Židia milujú symboliku a vďaka tomu boli ich prstene skutočne vrcholom bizáru a takmer nenositeľné. Vzhľadom na to, že ich tvarovali ako strechu židovského chrámu, alebo neskôr dokonca ako klasický dom s dverami a okienkami na symbol šťastného domova, boli skutočne aj veľké a neforemné, takže sa ani nedali nosiť klasickým spôsobom. Dnes už aj Židia volia skôr klasické svadobné obrúčky, našťastie.

Pohanská tradícia aj pre kresťanov

Stáročia vnímali kresťania vymieňanie svadobných prstienkov ako pohanskú tradíciu. Prstene sa začali používať až v druhej polovici deviateho storočia (r. 860), kedy cirkev začala oslavovať sobáše. Pápež Mikuláš I. prehlásil svadobné obrúčky za povinnú súčasť svadby. Podľa zvyku mal ženích po slovách „Týmto prsteňom si ťa beriem za ženu“ navliecť obrúčku na prst neveste a pokračovať „Toto zlato a striebro ti dávam“ a vložiť neveste do dlane mince. V stredoveku nebolo manželstvo nutne spojením dvoch milujúcich sa duší, ale zmluvou medzi rodinami a spôsobom, ako zabezpečiť ekonomickú sebestačnosť mladého páru. Cirkev neuznáva gravírovanie a považuje ho priam za barbarské, naopak na náznak skromnosti a spojenia dvoch čistých duší, uprednostňujú jednoduché obrúčky. V stredovekej Európe zahŕňal svadobný obrad navlečenie obrúčky na nevestin ukazovák, prostredník a prstenník. Symbolicky sa tak vzdával hold Svätej trojici.

Svadobné prstene. Keď sa dve srdcia v jedno spoja

Z romantického Francúzska pochádza tzv. Gimmel prstienok tvorený dvoma prepletenými krúžkami – jedným pre nevestu, druhým pre ženícha. Jednotlivé časti snúbenci nosili až do svadby, keď muž svojej vyvolenej odovzdal svoju polovicu, čo symbolizovalo odovzdanie svojho srdca do rúk ženy, ktorá po obrade nosila spojený šperk. Dva kruhy sa stali jedným, rovnako ako dvaja ľudia vstupujúci do zväzku manželského.

18. storočie a výmena rúk

Obrúčka sa kedysi nosila na pravej (dominantnej) ruke, ako znak úcty a vernosti ženy voči svojmu manželovi. Až od 18. storočia začali muži navliekaž ženám prstene na ľavú ruku a dokazovali tak, že dotyčná im patrí. Ľavá strana sa vždy považovala za slabšiu ako tá pravá a symbolizovala tak podriadenosť manželky manželovi. Muži v tom čase obrúčku nenosili. Začali s tým až počas druhej svetovej vojny, ďaleko od domova, si navliekli na prst krúžok ako demonštráciu spomienok na manželku a odhodlanie vrátiť sa k nej. Po 2. svetovej vojne sa dôkaz lásky premenil v tradíciu, je nutné podotknúť, že ako prvá s obradom, pri ktorom si snúbenci vymenia svadobné krúžky, prišla grécka ortodoxná cirkev na začiatku 14. storočia.

Zaujímavosť niektorých iných krajín

Ranné východoázijské kultúry používali obrúčky ako pečať právnej zmluvy. Používali krúžky tvorené niekoľkými dielikmi, ktoré bolo veľmi náročné nasadzovať a skladať. Pri stiahnutí z prsta sa prstienok zvyčajne rozpadol a manžel tak poznal, či manželka svadobný krúžok počas jeho neprítomnosti odložila. V Nemecku a Holandsku sa nosili obrúčky pred svadbou na ľavej ruke a po svadbe ich preložili na pravú ako symbol zmeny spoločenského statusu.